Takže, keďže som sľúbila že sa polepším, tak pridávam ďalší článok :D fotky nie sú, foťák sa mrcha vybil už v autobuse cestou tam :(
Po skončení volejbalu sme sa v novembri postupne prehupli do basketbalu - a keďže naša škola je aká je, sme na basketbal spojený s druhou školou - Triplans-Winona.
Tento piatok (3.12.) sa oficiálne začala basketbalová sezóna - prvým turnajom. Dievčatá aj chalani, JV (B-tím) aj Varsity (A- tím) - a tak som si to pekne už 2:40 namierila k "trademark" žltučkému autobusu a už to fičalo... Turnaj sa konal vo
Winone, čo je mesto asi pol hodinku od nás. Ja, i keď nie som v tíme som sa pekne privtierkala do autobusu s ostatnými, keďže ako roztlieskavačka tam jednoznačne musím byť :) šťastná že som sa uliala zo školy a nič netušiac som spolu s ostatnými vystúpila z autobusu. Avšak po príchode na miesto činu sme zistili, že usporiadanie chlapčenských a dievčenských hier je mierne nelogické a tým pádom roztlieskavačky čo sú v basketbalovom tíme, nemohli roztliekavať... Nie až tak veľký problém, až na to, že tým pádom sa počet roztlieskavačiek rovnal trom- z čoho jedna (Japonka) v zásade mlčí ako partizán a iba tlieska , druhá (a jediná) Američanka nemala hlas a tretia (ja) oplýva ladnosťou postreleného nosorožca... Avšak, keďže
Vzdať sa roztlieskavačky očividne v slovníku nemajú, -the Show Must Go On-. Tak som skončila na jeden deň kapitánkou roztlieskavačiek.
Kolená sa mi triasli, ruky sa mi triasli, v svojej podstate som sa premenila na velikú kopu želatíny- veď postaviť sa pred tribúnu plnú ľudí v snahe byť kapitánkou, ktorú som tam vždy potrebovala na to aby som vedela, čo robiť, nie je až taká sranda. Ale začali sme, hneď pred vhadzovaním- "Jump up! Move the ball, Down the Court! We want two!" - a hlasnejšie, a nemýliť sa, a spomenúť si, ako tie pohyby majú ísť a hlavne - myslím že najťažšia vec na roztlieskavaní- úúúsmeeev!
A na moje prekvapenie to išlo oveľa lepšie ako sme čakali - myslím, že najlepší pocit z celého zápasu bolo, keď sme počas time-outov stáli pred tribúnou plnou divákov a začali roztlieskavať- "Come on! Come on! Pump it up! Pump it up! Let´s go Titans!" - a postupne všetci začali vstávať a pridávať s ak nám...
A tak to išlo, baby JV, prehrali sme, ale nevadí, veď B-tým je tam hlavne aby si to užili...Chalani JV, prehrali sme, tesne o štyri body, a to už ma začínali aj nohy bolieť- ale tak to sa neráta, my sme tie roztlieskavačky, stáť celý zápas, tancovať, usmievať sa... Keď A-tým, dievčatá Varsity, prehrali, tak to už som skoro plakala, hlavne preto, že som vedela ako veľa to pre nich znamená - no a pravdepodobne aj preto, že nohy som si už skoro necítila, ale aj tak sme si to pekne odbehli na opačnú stranu haly ku šatniam, a ako baby odchádzali, tak sme sa na ne usmievali a kývali že boli super, že nevadí a veď nabudúce bude lepšie... No a potom zlatý klinec programu, chalani Varsity- školská kapela hrala školskú hymnu a my sme pekne tlieskali a usmievali sa- a potom začala hra! To už bolo čosi, obrana, útok, obrana v takej rýchlosti, že sme ledva stihli striedať "pokriky" a keď sme vyšli na polčas do stredu ihriska a začali "Titans! Titans! Who´s the best?! TBHS!" tak som sa cítila ako keby hrmelo, lebo všetko čo malo nohy, ruky a hlas dupalo, tlieskalo a kričalo... posledných päť minút som už stála len silou vôle, lebo po štyroch basketbalových zápasoch státia už to nebola žiadna sranda. Jeden basketbalový zápas má štyri štvrtiny po desať minút, dve pauzy po dvoch minútach (to sme roztliskavali) a jednu pätnásť minútovú - a to bol jediný čas zabehnúť sa napiť alebo prípadne ísť na WC. A potom, že roztlieskavanie je ľahké- a nikdy by som nepovedala, že to poviem zrovna ja, ale- kto neskúsi, nepochopí :D Ale tak stále som si hovorila, že tí chalani driblujúci a behajúci zo strany na stranu to majú tristo krát horšie.. A keď chalani prehrali s konečným skóre 54:62 tak som videla že už aj moja hosťovská mama (trénerka roztliekavačiek) má slzy nakrajíčku. Ale aj tak sme sa pekne postavali do rady (ok, traja ľudia nie sú až taká mocná rada, ale žo už) a pekne spustili : "We are proud of you, say we are proud of you!"
a keď som sedela v školskom autobuse cestou naspäť (nohy položené na sáčiku s ľadom) a jeden z chalanov sediacich predomnou sa otočil a povedal "Good job cheering!" tak som bola najšťastnejší človek na svete...
Z odstupom jedného dňa ma nohy bolia stále rovnako ale šťastná som tiež stále rovnako, takže hodnotím to celé v podstate dobre :D no a tak... V utorok máme Sagebrush shootout, taký väčší turnaj - a tam už robíme aj vianočný tanec, takže rozhodne napíšem, dúfam že už aj s dákymi fotkami :)
PS: ako vždy, gramatyka je môj triedni nepryateľ, takže chibi sú a vždi budú :P
s pozdravom
Peťa
svetielka 
stromček
