Of Christmas time, walks, thinking and invitations...

Sedím si tu tak za počítačom a pri pohľade na kalendár ma mierne striasa - nuž, Vianoce sa nám pomaličky ale iste blížia. Svetielka už sú vyvesené, aj stromček tu máme, všetko ako má byť - až na to, že to tento krát budem iba ja a moja "nová" rodina, takže neviem či to bude ono... Ale veď, uvidí sa

  svetielka    stromček

Ale, mimo dumania nad Vianocami som dnes stihla aj kopu ďalších vecí, takže prečo sa nepochváliť, všakže...

Takže, keďže tento štvrťrok som sa rozhodla nešportovať a, povedzme si to úprimne, americká strava má svoje nevýhody, rozhodla som sa, že pôjdem na prechádzku... No a akosi som nechala mobil doma, takže hodinky neboli žiadne, a vrátila som sa domov až o tri hodiny - a na moje prekvapenie jediný koment mojej rodiny padol od mamy, ktorá povedala : "Wow, I wish I was able to walk for that long." No ale veď, nesťažujem sa :D A ešte niečo, nevrátila som sa s prechádzky naprázdno, lebo keďže som mala zo sebou aj foťák, tak som pekne pofotila, čo som videla :D

 traktooooooor - a teraz kto vie, čo je to John Deere a že akej farby musí byť každý "pravý" traktor? xD

 Do nekonečna a ešte ďalej :)

 Tekvička <3

 The almighty Elektric fence - uhm, plot :)

A tento mám zrejme najradšej ~ "nespútané" oblaky...

Z prechádzok po Kansase toho veľa nenaberiete, za jeden a pol hodiny kráčania pozdĺž jednej strany a jeden a pol hodiny vracania sa späť nebolo zas až tak veľa vecí, i keď každú chvíľu máte taký ten zvláštny pocit, že vás odfúkne alebo sa, len tak z ničoho nič začnete samovoľne vznášať...

Vrátila som sa domov akurát včas na večeru a telefonát od Ashley - kamarátka zo školy - že majú stretko v kostole: film a pizza - či nechcem prísť. Tak, darovanej pizzy na zuby nepozeraj, takže, prečo nie. A na moje prekvapenie, film bol nielenže stráviteľný ale normálne aj dobrý - To save a life neskúšala som to ešte nájsť po Slovensky ale tým anglicky zdatným odporúčam :)

No, to je na dnes zrejme všetko, 

pekného Mikuláša (aj keď ja nedostanem ani len to uhlie :´( ...)

a zase za pár dní sa pokúsim napísať 

Peťa

Of basketball, Titans, and How I became a Cheerleading capitain for one night ...

Takže, keďže som sľúbila že sa polepším, tak pridávam ďalší článok :D fotky nie sú, foťák sa mrcha vybil už v autobuse cestou tam :(

Po skončení volejbalu sme sa v novembri postupne prehupli do basketbalu - a keďže naša škola je aká je, sme na basketbal spojený s druhou školou - Triplans-Winona.
Tento piatok (3.12.) sa oficiálne začala basketbalová sezóna - prvým turnajom. Dievčatá aj chalani, JV (B-tím) aj Varsity (A- tím) - a tak som si to pekne už 2:40 namierila k "trademark" žltučkému autobusu a už to fičalo... Turnaj sa konal vo Winone, čo je mesto asi pol hodinku od nás. Ja, i keď nie som v tíme som sa pekne privtierkala do autobusu s ostatnými, keďže ako roztlieskavačka tam jednoznačne musím byť :) šťastná že som sa uliala zo školy a nič netušiac som spolu s ostatnými vystúpila z autobusu. Avšak po príchode na miesto činu sme zistili, že usporiadanie chlapčenských a dievčenských hier je mierne nelogické a tým pádom roztlieskavačky čo sú v basketbalovom tíme, nemohli roztliekavať... Nie až tak veľký problém, až na to, že tým pádom sa počet roztlieskavačiek rovnal trom- z čoho jedna (Japonka) v zásade mlčí ako partizán a iba tlieska , druhá (a jediná) Američanka nemala hlas a tretia (ja) oplýva ladnosťou postreleného nosorožca... Avšak, keďže Vzdať sa roztlieskavačky očividne v slovníku nemajú, -the Show Must Go On-. Tak som skončila na jeden deň kapitánkou roztlieskavačiek.
Kolená sa mi triasli, ruky sa mi triasli, v svojej podstate som sa premenila na velikú kopu želatíny- veď postaviť sa pred tribúnu plnú ľudí v snahe byť kapitánkou, ktorú som tam vždy potrebovala na to aby som vedela, čo robiť, nie je až taká sranda. Ale začali sme, hneď pred vhadzovaním- "Jump up! Move the ball, Down the Court! We want two!" - a hlasnejšie, a nemýliť sa, a spomenúť si, ako tie pohyby majú ísť a hlavne - myslím že najťažšia vec na roztlieskavaní- úúúsmeeev!
A na moje prekvapenie to išlo oveľa lepšie ako sme čakali - myslím, že najlepší pocit z celého zápasu bolo, keď sme počas time-outov stáli pred tribúnou plnou divákov a začali roztlieskavať- "Come on! Come on! Pump it up! Pump it up! Let´s go Titans!" - a postupne všetci začali vstávať a pridávať s ak nám...
A tak to išlo, baby JV, prehrali sme, ale nevadí, veď B-tým je tam hlavne aby si to užili...Chalani JV, prehrali sme, tesne o štyri body, a to už ma začínali aj nohy bolieť- ale tak to sa neráta, my sme tie roztlieskavačky, stáť celý zápas, tancovať, usmievať sa... Keď A-tým, dievčatá Varsity, prehrali, tak to už som skoro plakala, hlavne preto, že som vedela ako veľa to pre nich znamená - no a pravdepodobne aj preto, že nohy som si už skoro necítila, ale aj tak sme si to pekne odbehli na opačnú stranu haly ku šatniam, a ako baby odchádzali, tak sme sa na ne usmievali a kývali že boli super, že nevadí a veď nabudúce bude lepšie... No a potom zlatý klinec programu, chalani Varsity- školská kapela hrala školskú hymnu a my sme pekne tlieskali a usmievali sa- a potom začala hra! To už bolo čosi, obrana, útok, obrana v takej rýchlosti, že sme ledva stihli striedať "pokriky" a keď sme vyšli na polčas do stredu ihriska a začali "Titans! Titans! Who´s the best?! TBHS!" tak som sa cítila ako keby hrmelo, lebo všetko čo malo nohy, ruky a hlas dupalo, tlieskalo a kričalo... posledných päť minút som už stála len silou vôle, lebo po štyroch basketbalových zápasoch státia už to nebola žiadna sranda. Jeden basketbalový zápas má štyri štvrtiny po desať minút, dve pauzy po dvoch minútach (to sme roztliskavali) a jednu pätnásť minútovú - a to bol jediný čas zabehnúť sa napiť alebo prípadne ísť na WC. A potom, že roztlieskavanie je ľahké- a nikdy by som nepovedala, že to poviem zrovna ja, ale- kto neskúsi, nepochopí :D Ale tak stále som si hovorila, že tí chalani driblujúci a behajúci zo strany na stranu to majú tristo krát horšie.. A keď chalani prehrali s konečným skóre 54:62 tak som videla že už aj moja hosťovská mama (trénerka roztliekavačiek) má slzy nakrajíčku. Ale aj tak sme sa pekne postavali do rady (ok, traja ľudia nie sú až taká mocná rada, ale žo už) a pekne spustili : "We are proud of you, say we are proud of you!"
a keď som sedela v školskom autobuse cestou naspäť (nohy položené na sáčiku s ľadom) a jeden z chalanov sediacich predomnou sa otočil a povedal "Good job cheering!" tak som bola najšťastnejší človek na svete...

Z odstupom jedného dňa ma nohy bolia stále rovnako ale šťastná som tiež stále rovnako, takže hodnotím to celé v podstate dobre :D no a tak... V utorok máme Sagebrush shootout, taký väčší turnaj - a tam už robíme aj vianočný tanec, takže rozhodne napíšem, dúfam že už aj s dákymi fotkami :)
PS: ako vždy, gramatyka je môj triedni nepryateľ, takže chibi sú a vždi budú :P

s pozdravom
Peťa

How I wanted to write bout Halloween and sudenly it was already December...

It´s alivee!! It´s aliiiveee!!! (uhm, uhm)

Zase opäť som tu nebola ani nepamätám, ale bohužiaľ to, že je miesto vášho pobytu Nowhere, Kansas, ešte neznamená, že máte kopec času - práve naopak!

Takže, začnem pekne krásne od začiatku - Halloween!
Ten môj aj napriek počiatočným stresom dopadol vynikajúco. V piatok, 10 hodín ráno, ma vyzdvihla kamarátka Sheena a už to fičalo. Plán- strašidelný dom :D a tak sme premenili dobrú štvrtinu miestnych deciek na vlkolakov, upírov, čarodejnice a mrtvoly... no skrátka sranda. Ako základňa poslúžil schátraný dom na konci mesta s kopou krvavých dekorácii. Ja, keďže mám "wonderful accent" som sprevádzala - ako upírka - hostí po dome. Všetky veci a vecičky ktoré sa vyzbierali (peniaze, jedlo a pod.) išli na Victory House. Postupom možno budú aj fotky, ale zatiaľ sa ku mne akosi nedostali -.-"
Sobota bola mierne pokojnejšia, a keďže strašidelný dom sa skončil až okolo pol dvanástej, spala som spokojne takmer do jednej. Po odstránení všetkej neumytej umelej krvi a odstránení zbytkov tužidla bol akurát čas na ďalšiu Halloweensku aktivitu - Párty pre výmenných študentov. A tak som si po dlhom čase aj zatancovala, pokecala po slovensky, česky a naučila sa zopár nových nemeckých slovíčok :D najužitočnejšia fráza : Ich bin ain Außerirdische xD a tu už mám aj foto - grrr

 

No a v Nedeľu už o šiestej pekne nachystaná aj s kamoškami na Trick-or-Treat, a musím uznať, baby mali parádny plán - zmapované najlepšie domy a ako obehnúť celé "mesto" čo najrýchlejšie - a tak som sa domov vrátila už o pol deviatej, s plnou Wallmartovskou igelitkou sladkostí a dvoma nadrozmernými Pixy Stixs. A hlavne - šťastná ako blcha :D

S Halloweenom šťastne za nami a s hosťovskou sestrou, ktorá úspešne spracovala aj polovicu mojich sladkostí, sme sa prehupli do novembra a smerom ku ďalšej rýdzo "Amíckej" tradícii - Thanksgiving alebo, ak chcete, Deň Vďakyvzdania. V stredu, 24., sme sa pekne naládovali do auta a hor sa do Kansas City. Akokoľvek ma očarila šesťhodinová nemeniaca sa scenéria, na podobnú cestu, šesť hodín s dvoma ďalšími babami na zadnom sedadle, by som sa asi druhý raz nalákať nedala. Celú stredu sme strávili v aute - štvrtok bolo hyper rodinné vďakyvzdanie ( a ja sa ešte stále spamätávam z toho množstva ľudí) a piatok opäť celý deň cesta. Avšak moriak bol dobrý, prejedla som sa kvalitne, pozrela som si aj americký futbal a verná tradícii, po večeri aj statočne zaspala - šťastná a prežratá xD avšak aj napriek protestom som nespala až do rána, keďže sme okolo siedmej už vyrážali "do ulíc" a to síce, pozrieťsa na každoročné zapínanie vianočných svetielok na námestí (The Plaza)

 

No ale zas postretávala som všetkých možných aj nemožných príbuzných a to sa predsa ráta :D

 Arisa (japonská vymenná študentka a.k.a ségra číslo jeden)

Jasmine (Američanka-to dieťa je vážne vadné- a.k.a ségra číslo dva)

 

A tu už ja, prirodzený úsmev n.o. 3 - vo fast foode niekde v Kansas City

 

A tu časť mojej rodinky na Vďakyvzdaní :D

No proste srandy kopec, avšak -na nešťastie- prázdniny majú vo zvyku aj končiť a tak už od pondelka statočne zarezávame - a keďže chceme mať dlhšie Vianočné prázdniny - tak až do vianoc máme pekne päť dní školu, to mám za to, že som sa ták chválila tými voľnými piatkami T-T.

Zajtra máme Stuco sponsored soup supper (no neznie to úžastne) takže som viacmenej až do teraz piekla lebo každý člen Stuco (čo je skratka pre Študentskú radu) musí doniesť dva koláče :) a keďže mám ešte aj dajaké tie úlohy, pre dnešok je toto asi všetko, možno sa ešte tento týždeň hecnem a poposielam troška o Basketbale a podobne :) Gramatyku ak vždi treba ygnorovať :P

Zatiaľ zbohom, 

z Krajiny Oz,

Peťa :)

 

Of Homecoming, school spirit a ako sa zo mňa stala roztlieskavačka...

Ach jaj, ja viem že som strašný hrozný hnusný lajdák, ale nezabíjajte ma, v poslednej dobe nemám čas ani na záchod ísť...

takže, pekne poporiadku,

Homecoming, alebo "návrat domov" je Americká stredoškolská tradícia, je to piatková futbalová hra (jedna vybraná hra zo sezóny miestneho stredoškolského tímu) počas ktorej sa minuloročný absolventi vracajú aby sa stretli zo všetkými známymi, bývalými učiteľmi alebo spolužiakmi z nižších ročníkov. Je to taktiež trochu oslava pre seniorov, štvrtákov odchádzajúcich zo školy, keďže si študenti spomedzi radou štvrtákov volia "kráľa" a "kráľovnú". Tomuto piatočnému podujatiu predchádza "school spirit week" alebo týždeň, počas ktorého sa študenti "preobliekajú" za všeličo možné a celkovo, robia blbinky :)


A keďže mám šťastie, priletela som zrovna pred začiatkom všetkého toho vyššie spomenutého humbuku. V pondelok bol Labour day, americký štátny sviatok, a tak sme sa mohli v "relatívnom" pokoji pripraviť na  "dress like a rockstar day"... A tak som pekne v utorok ráno v rádoby rockerskom prestrojení dorazila do novej školy. A prekvapivo, ako už všetko tu v Brewsteri, škola je maličká :D tak ale čo je malé, to je milé, a keďže nových študentov často nemávajú, privítali ma aj s hosťovskou sestrou Arisou veľmi milo. Miestami až príliš nadšene, ale tak nevadí :D
Ako bežal týždeň bola som zverbovaná najprv na volejbal, zo smrtonosnými každodennými tréningami a neskôr aj na roztlieskavanie (akokoľvek neuveriťeľne to môže v spojení s mojou osobou znieť).
V stredu, "dress like a cowboy day" som docválala do školy á-la dievča od kráv s pravým nefalšovaným cowboyským klobúkom. Cez tretiu hodinu sme ozdobovali "trofey case" čo je v podstate veľká skriňa s trofejami, každá trieda mala pridelenú jednu skriňu a po celom tom humbuku s homecoming-om mala víťazná trieda dostať sladkú odmenu :) a keďže som šikovný výmenný študent, stihla som pred volejbalom ešte aj tréning roztlieskavačiek a vyfasovala som aj uniformu, v mojom prípade pozostávajúcu z trička Titans a najkratšej sukne akú som kedy mala na sebe. Bohužial ani fakt že som oficiálne roztlieskavačka nezlepšil moju celkovú koordináciu, takže som väčšinu času iba vyzerala vtipne. Nuž ale... poleno nepoleno, cheer must go on!
A tak vo štvrtok, po dni v modrom, na Peprally, čo je niečo ako veľké povzbudzovanie pred samotnou hrou po ktorom sa zapáli "hranica" (veľké véééľkééé ohnisko) na ktorej sa spáli akože maskot súperiaceho tímu, som pekne svorne kričala z ostatnými roztlieskavačkami "Come on, come on, pump it up, pump it up, lets go Titans!!!" a neskôr zložila skúšku vo viacslabičnom spellovaní, keď sme do davu volali "Seniors, Seniors, dont be shy! Stand up, hear your battle cry!" načo nadšený štvrtáci (ok, máme iba štyroch štvrtákov, ale i tak n.n") zarevali naspäť : "V.I.C.T.O.R.Y (ví-áj-sí-tí-ou-ár-uáj) this is senior battle cry!!" no a keďže sme išli triedu za triedou, keď prišli na radu Juniors, môj ročník, Peťkin spelling bol vystavený ťažkej skúške..

Nuž a potom prišiel veľký piatok, oblečenie sa nieslo vo farbách školy – červená + modrá... po štvrtej hodine sme mali celá škola slávnostný pochod cez mesto, prvé išlo požiarne auto, na streche ktorého sedeli futbalisti, za nimi sme išli my, roztieskavačky,
 školská "marching band" - kapela a potom triedy, od prvákov na základnej až po štvrtákov na strednej... a keďže veľkosť Brewsteru je taká aká je, stihla som sa vrátiť na začiatok pochodu akurát včas na to, aby som stihla vlastnú triedu vezúcu podomácky vyrobený a poctivo vyzdobený alegorický minivozíček.

Ale tak sranda musí byť, a ani sme nevedeli ako, prišla veľká hra. Zápas sme prehrali, avšak homecoming, a hlavne vyhlásenie kráľa a kráľovnej bolo nezabudnuteľné, kandidáti (až štyria) dorazili do stredu futbalového štadiónu aj so svojimi rodičmi (úplne najpepšia bola Sheena, dievča-futbalistka, ešte stále vo futbalovom drese...) dorazili aj dvaja prváčikovia, oblečený chlapec v obleku, dievča v "princeznovských" šatách, ktorý mali korunu pre kráľa a korunku pre kráľovnú spolu s dvoma stredoškolákmi (kapitánka roztlieskavačiek Amber a klavirista zo školskej kapely Will) ktorý odovzdali šerpy. A potom sa z megafónu ozvalo... "Homecoming king is .... Tyler Williams!" a tak Tylerova mama zobrala kráľovskú korunu a "korunovala" ho. Keď sa z megafónu ozvalo "Homecoming queen is.... Whitney Shultz!" Tyler korunoval Whitney ako kráľovnú. Vyzeralo to ako z amerického filmu :D

Posnažím sa pozháňať viac fotiek, a aj napriek tomu že nemám skoro žiaden voľný čas, snáď pokračovanie už čoskoro :)

Flat as a pancake, Welcome in Kansas

Takže, na začiatok asi len toľko, že ma mrzí, že som sa vám nikomu neozývala, ale bohužiaľ, čas je niečo, čo v poslednej dobe vôbec nemám -_-"


Moja cesta lietadlom prebehla nad očakávania dobre, v New Yorku (ktorý je mimochodom o hodne väčší ako som si myslela) kde som prestupovala, som sa nestratila a tak som podľa očakávaní dorazila okolo jedenástej miestneho času do Denveru. Keď som sa vymotala z terminálu a vyšla pohyblivými schodmi do letiskovej haly, preletela som pohľadom okolostojacich ľudí. A tam, pekne krásne, sála moja nová rodinka, s balónmi a transparentíkom "Peťa".

Z Denveru, mesta v Coloráde, do Brewsteru, cieľu mojej cesty, je to zhruba tri hodiny, takže po krátkom zdvorilostnom rozhovore s mojou novou rodinkou som si dopriala zaslúžený spánok. Zo scenérie som si príliš neužila a keď sme prišli konečne domov, zvalila som sa do postele a zaspala :)

Na druhý deň ma časový posun trošku vyfackal a bola som celý čas mierne mimo, ale i tak som vládla peknú kôpku vecí. Avšak, to ma nezastavilo a tak som sa už o jedenástej na druhý deň hrnula spolu s hosťouskou mamou Cindy, do Colby, blízkeho mesta, na tréning roztlieskavačiek, aj keď som sa mohla iba pozerať, keďže v Kansase, predtým než môžete "legálne" cvičiť, v škole alebo na mimoškolskej aktivite, potrebujete papier od doktora, prvé dni som bola ušetrená tréningov.(A po tom čo som videla ako tie baby trénujú zdvíhačky, a vyzeralo to úplne ako vo filme, som bola aj celkom rada že "nemôžem" cvičiť :) Tam som sa po prvý ra stretla aj s Jasmine, mojou hosťovskou sestrou.

V sobotu sme išli zase do Denveru, pre moju druhú hosťovskú sestru, japonku Arisu. Po tom čo sme ju vyzdvihli sme sa zahlásili do hotela a išli do mesta, najesť sa. Na moje veľké prekvapenie, do Českej reštaurácie, ktorú môj hosťovský otec George našiel na nete. bolo to skvelé...

V nedeľu ráno sme mali veľké plány z agentúry, keďže sme sa mali v múzeu v Denveri stretnúť s ostatnými hosťovskými študentmi z okolia. Denverské múzeum je obrovské a je tam kopec interaktívnych expozícií, bola to zábava. Poobede sme išli už aj s Arisou na suši a potom pekne domov...

To je na dnes všetko, pokúsim sa pozháňať aj dajaké fotky a podávať ich sem, takže, tešte sa!

Ultimátne balenie kufra.. Zajtra letííím!

Uf, 23:50 a ja som absolútne mŕtva ...

Celý deň som striedavo balila, panikárila a omdlievala. Dnes ráno som sa totižto dozvedela, že zajtra už letím do Kansasu.

Teraz (ležiac v posteli) už je to lepšie. Letenka je zaplatená a vytlačená, pas pripravený, kufor zbalený. Odlietam z Budapešte a odvoz je dohodnutý a naplánovaný. Všetky moje veci kontrolovala mama a (z veľkou nechuťou na mojej strane) pretriedila mi ich a niektoré povyhadzovala z kufra. Váha stála  pri dverách ako Damoklov meč a aj napriek snahám sa nám len tak tak nakoniec podarilo vtrepať sa do limitu xD

Postupne mi začína, zrejme vďaka mnohým komentárom na facebooku a poslednou návštevou babičiek a ocina, dochádzať, že zajtra odchádzam a vrátim sa až o 10 mesiacov. Zatiaľ som ešte neplakala a som vo fáze pokraja panického záchvatu. Dúfam, že všetko dobre dopadne a rodina bude v pohode, keďže som nemala veľa času "preklpnúť" si ich.

To bude na dnes asi všetko, idem sa (konečne) vyspať a držte mi palce, nech sa zajtra nestratím na letisku :D

Kde bolo tam bolo... alebo konečne začiatok mojej Americkej rozprávky

Posledné týždne napätie u nás doma gradovalo, a to gradáciou hodnou mexickej telenovely. Na začiatku prázdnin sa totoižto moja pôvodná hosťovská rodina v Texase kvôli problémom zrušila, čím sa môj odchod, ak vôbec, posunul na neučito. Deadline na priradenie hosťovskej rodiny je 31 August, podľa ustanovenia Americkej vlády, a tak si možno viete predstaviť ako som každé prázdninové ráno netrpezlivo kontrolovala e-mail s nádejou, že nájdem umiestnenku do novej rodiny. Avšak mail nechodil... Koncom augusta sa už vačšina mojich známych zmierila s tým, že sa ma predsa len tak ľahko nezbavia a nakoniec zostanem doma. Ale, ako som si už zvykla, väčšina vecí sa stíha na poslednú chvíľu a tak som si dnes, 30 augusta, našla v správach na Gmaile umiestnenku: Staten family, Brewster, Kansas...

Popri čakaní, kým s amoja hosťovská rodinka zobudí a budem im môcť zavolať som Googlu skoro prepálila linky snažiac sa nájsť čo najviac o meste(čku) kam v anjbližších dňoch poletím.
Výsledky môjho snaženia sú mizivé, keďže teta Wikipédia sa zmohla iba na počet obyvateľov (274) ...
Nebola som teda (až tak) prekvapená, keď mi moja hosťovská mama povedala, že v treťom ročníku je iba päť žiakov...

A tak, s víziou veľmi vtipného nasledujúceho roka, som sa rozhodla že začnem s týmto blogom, nakoniec, prečo nie, aspoň sa budete mať na čom smiať :D